Či už sme ten, ktorý vyvíja tlak alebo uteká, oberáme sa o vlastnú silu. Zároveň nedávame možnosť vstúpiť do vlastnej sily druhému. Tlak je akcia, a preto môže zdanlivo vyzerať viac v poriadku, ako pasivita, stiahnutie sa. No sú to dve strany jednej mince.
Ak tlačíme, chceme, manipulujeme
Dosiahnutím získame energiu, dobitie. Sme na tom tak závislí, že to prebíja samotné vyčerpanie z procesu tlaku. Kto tlačí, hľadá naplnenie mimo seba. U druhého. Že ho dostane tam, kam potrebuje. Používa svoju silu všade naokolo, no jediné, čomu je potrebné porozumieť, je nasmerovať ju k sebe. Ak tlačíme, vlastne ani nevieme, či to, čo sme získali, je skutočné. Či by to vzniklo aj bez tlaku, či by to nebolo úplne inak. Nepotrebujeme tlačiť na druhých, presviedčať ich, aby nám venovali pozornosť, robili, čo sme si naplánovali. Dajme všetku tú energiu sebe a potreba tlaku zmizne. Ostane voľnosť, sloboda oboch strán a vzájomný rešpekt.
Ten, ktorý uteká, potrebuje priestor a dôveru
Že vie, čo je pre neho najlepšie a zvládne k tomu ísť. Ak na neho druhá strana vyvíja tlak, preberá za neho zodpovednosť a robí ho slabým. On má opačnú úlohu. Vstúpiť do svojej sily cez akciu, cez vyjdenie zo skrýše. Ak však na neho ide víchor tlaku, prebiť je ho ťažké a lepšie je ukryť sa. Až tým, že ho ten čo tlačí nechá, dá mu šancu uvedomiť si, že je schopný ísť do akcie, priblížiť sa. Potrebujete si vymeniť miesta, zakúsiť opačné polarity, aby ste mohli nájsť stred. Kedy jedna strana necháva priestor a druhá sa cíti bezpečne vyjsť zo seba.
