Ísť podľa normy, pravidiel, pasovať sa do šablóny, ktorá sa v tej či onej dobe považuje za akceptovateľnú. A ak sa norma zmení? Opäť sa vtesnávame do novej, pričom tá stará už nie je v poriadku. Čo to znamená? Že nemôžeme byť sami sebou.
Si normálny, ak si ako my, inak je s tebou niečo zle. Nie je to náhodou naopak? Ako môže byť väčšina ľudí rovnaká? Uvažovať rovnako? To nie je v poriadku. Znamená to potlačenie samého seba. Zmanipulovaním, zo strachu, že nie som dosť dobrý, z obavy, čo si pomyslia ostatní, že nebudem prijatý …
Kto určuje normálnosť? Kto vymýšľa tieto normy, „normálnosti“?
Tým, že odsudzujeme, hodnotíme, ukazujeme na druhých, že sú nenormálni, podporujeme uniformitu. Manipuláciu. Nevyčnievame z radu. Sme ľahšie ovládateľní, lebo sme rovnakí, predvídateľní. Sme zdanlivo uznávaní, nie sme vystavení posmechu, kritike, lebo sme takí, ako byť máme. Nie takí, akými sme naozaj.
Zamyslime sa. Prečo používame nenormálnosť ako nadávku? Koľkokrát dehonestujúco niekomu povieme, ty nie si normálny, to čo robíš a ako sa správaš, nie je normálne. Kto sme, aby sme určovali normálnosť iného? Odkiaľ máme právo, aby sme hodnotili druhého jedinečnosť?
Alexandra Petrášová
kouč & mediátor